Dnes už sotva zistíme, kedy presne vznikla dechtická hodová tradícia. Hodová slávnosť sa zvyčajne viaže na výročiu posvätenia kostola, ktoré spravidla býva totožné so sviatkom patróna kostola alebo pripomínaním si cirkevnej udalosti, ktorej je kostol zasvätený.
Starší z dechtických kostolovStarší z dechtických kostolov, pôvodne románska rotunda na Hornom cintoríne, je zasvätený Všetkým svätým. Časť obce, rozložená pod ním na ľavom brehu riečky Blava, patrila do roku 1885 do Nitrianskej stolice. V tejto časti obce sa hody slávili na sviatok Všetkých svätých, resp. v nedeľu najbližšiu prvému novembru. Pravobrežné Dechtice, patriace do Bratislavskej stolice (a bratislavského prepošstva), mali vždy silnú katarínsku tradíciu. Dnešný farský kostol, pôvodne gotický, je zasvätený sv. Kataríne Alexandrijskej, rovnako ako kostol pri františkánskom kláštore, ktorý vznikol neďaleko obce v malokarpatských lesoch a z ktorého dnes v najzápadnejšej časti dechtického chotára (na Katarínke) ostali iba majestátne ruiny.
Farský kostolHody sa však viazali na 25. november, sviatok patrónky sv. Kataríny Alexandrijskej, už pred spomínaným spojením dvoch častí. Je takmer isté, že to tak bolo už pred rokom 1870, ale po tomto roku o tom nemožno vôbec pochybovať. Pri hroznom požiari obce 14. septembra 1869 totiž vyhorel aj kostol, ale podarilo sa ho opraviť tak, že už po roku, 25. novembra 1870, obnovený chrám mohli vysvätiť. Vysviacku vykonal dekan Juraj Obermayer zo susednej Chtelnice. Je pozoruhodné, že tradícia hodov na „Šechsvatých“ prežívala na ľavom brehu Blavy, teda v Závodzí, aj po spojení obidvoch častí obce, ba ojedinele sa ctí dodnes.
Po zavedení sviatku Krista Kráľa, ktorý pripadá na poslednú predadventnú nedeľu, vznikol problém. Tento sviatok má totiž prednosť pred hodovou slávnosťou, a tak sa dechtické hody začali posúvať. Farníci každoročne čakávajú na verdikt správcu farnosti o ich aktuálnom termíne. Niekedy môže nastať situácia, že 25. november pripadne na nedeľu. V takomto prípade sa môžu hody konať v tento deň (takáto zhoda nastala aj roku 2007).
Čo sa vlastne na hody deje? V minulosti tento sviatok, okrem svojho náboženského obsahu, stelesňoval najmä dostatok. Boli to skutočné „hody“, keď sa na stôl roľníckych rodín dostávali inokedy nevídané jedlá a lahôdky. Pred „hodáma“ obyčajne bývala zabíjačka, aby bolo dosť „massa“, gazdiné piekli koláče a sladkosti („pocheraje“). Prichádzali návštevy príbuzných, a to aj „prespolných“, v „šenkoch“ , napr. u Fančoviča („Fančovíca“) sa konala tradičná „muzika“. Bez ohľadu na pokročilú jeseň prichádzali „komedianti“, okolo „Florijánka“ rozložili svoje „húpačky“ a kolotoče nazývané „ringlšpíle“ (ešte aj istý čas po druhej svetovej vojne poháňané ľudskou silou – chlapcami, ktorí sa za to mohli potom povoziť). Kolotoče v ich najlepších časoch bývali aspoň tri – veľký retiazkový, menší retiazkový a malý s koníkmi, neskôr aj autíčkami pre menšie deti. Týmto deťom bola určená loďková hojdačka, zatiaľ čo „veľkí“ predvádzali svoju odvahu na hojdačkách, na ktorých sa dalo aj „pretočiť“. V novších povojnových časoch pribudli aj „húsenkové dráhy“. Neďaleko stáli jarmočné stánky, kde „kramári“ ponúkali typický púťový sortiment – od „vetrového cukrového“ v šulcoch až napríklad po kapsľové pištole, kedysi na jednotlivé papierové kapsle, neskôr na kapsle v pásikoch zvinutých do valčeka. Na strelnici mohol „vyslúžilý voják“ slečne svojho srdca ukázať, ako sa naučil strieľať (keď mu to, pravda, vzduchovka so skrivenou muškou dovolila).
Aj dnes sú hody spoločenskou udalosťou, ale ich váha v živote obce pomaly upadá. Náboženský rozmer sa obmedzil na návštevu kostola, takisto ako v ktorúkoľvek inú nedeľu. Nuž a hojnosť jedla na stole, tá už dnes nie je vzácna. Človek, ktorý sa denne naje dosýta a podľa chuti, už nie je ani schopný na jedno posedenie skonzumovať úctyhodné hodové menu, čo dnes znamená napríklad „hovadzú poljévku ze slížáma, šnicle, zemákoví šalát, rížu, pečené masso s kapustu a knelláma, klbáski, jalítka, jaternički a krvavnički s makkím chlebom a oharkáma“, k tomu misy „buchét, cukrovancóv a pocherajóv“. Toto všetko sa hojne zalieva bielym a červeným vínom aj „tvrdým“. Keďže sa patrí, aby gazdiná toho nachystala veľa, časť neskonzumovaných dobrôt si odváža príbuzenstvo a zvyšok ako výslužku Dechtičania odnášajú na svoje mimodechtické pracoviská. Je bežné, že ešte týždeň po hodoch si deti na desiatu do školy nosia „šniclu mezi chlebi“.
V piatok a v sobotu býva zábava. To bývalo aj kedysi. Dnes je to udalosť, v rámci ktorej sa čoraz mladšia mládež sa v úplnej tme za pekelného rachotu tzv. „dídžeja“ povinne spíja do nemoty a tanečníci sa tlačia na parkete mokrom od rozliateho vína. Z bezpečnostných dôvodov sa víno nalieva iba do plastových pohárov. Nuž víno – skôr sú to striky, z ktorých by statočnému vinárovi vlasy na hlave vstali dupkom: biele s tonikom, biele so sprajtom, červené s pepsikolou atď. Dianie na parkete sa postupne mení na apokalyptické scény, ktoré sa končia až nad ránom. Časť „hodárov“ ešte cestou domou zlikviduje zopár dopravných značiek, znečistí čakáreň, nahádže kopu odpadkov do jazierka na námestí a označkuje chodníky zvyškami natráveného vína a pojedených hodových jedál, pravdaže orálne.
V nedeľu popoludní sa ide „na špacír“ na námestie, kde sa očakáva spoločenský život. Práve tak ako pred rokmi, akurát že v súčasnosti sa prejavuje nasýtenosť, ba presýtenosť dedinského spoločenstva všetkými možnými zábavami, takže v sychravom, niekedy dokonca mrazivom počasí je hodový „špacír“ dosť biedny. S najväčšou pravdepodobnosťou sa ukáže pár kramárov, ktorí svoj tovar predávajú na cestovnom kufri, v ktorom ho priniesli. Bývajú to cukrové fajky, papierové loptičky na gumičke, modely áut pochybného pôvodu a napodobeniny bábik Barbie. Okrem nesmrteľných kapsľových pištolí je tu výber plastových zbraní so všelijakými zvukovými a svetelnými efektmi, prípadne strieľajúcich plastové guľôčky. Decká potom môžu predvádzať, ako dobre si osvojili to, čím ich každodenne kŕmi televízia…. Čoraz častejšie sa zjavujú aj podnikatelia pochádzajúci z Ázie so svojim zvyčajným sortimentom „značkových“ odevov a obuvi. Prípadne ešte výrobca a predajca cukrovej vaty, alebo obchodník s balónmi plnenými plynom, ktoré potom stúpajú k zamračenej oblohe sprevádzané hrozným revom ich bývalého majiteľa, keď neprozreteľne pustil z ruky motúzik…
Veľkou udalosťou býva, keď predsa len prídu „komedianti“. Majú jeden-dva kolotoče a strelnicu. Kolotoč sa zvyčajne točí poloprázdny, na sedačkách sa krčia dve-tri deti, ktoré si tento luxus vyrevali, a z nosa im trčí zamŕzajúca „sviečka“. V strelnici sa strieľa takými istými pochybnými vzduchovkami ako pred rokmi na papierové ruže, žuvačky a iný brakový tovar. Cena výstrelu sa v posledných rokoch vyštverala na 10 až 20 korún.
V niektoré roky sa v nedeľu večer poriada tradičná zábava „pre ženáčóv“. Ak sa podarí zmobilizovať dychovú hudbu Dechtičané, hrajú oni, v opačnom prípade sa pozve iné hudobné teleso.
„Plávajúci“ termín hodov, konaných navyše v období, keď je pekné počasie zriedkavou výnimkou, nahráva do karát udomácňovaniu novej tradície – Karmelského jarmoku, ktorý je viazaný na 17. júl, resp. na najbližšiu nedeľu, a súvisí s kaplnkou Panny Márie z hory Karmel na Vysokom hradišti, mohyle neďaleko farského kostola. Po prvom ročníku 16. – 17. júla 2004 sa z roka na rok väčšia časť Dechtičanov rozhoduje odbaviť hody v čase tohto jarmoku katarínskym hodom sa vracia ich pôvodný viac náboženský význam.
© Peter Roháč
