V najzápadnejšom výbežku dechtického chotára, v lone malých karpát stoja ruiny kostola a kláštora sv. Kataríny. kláštor františkánov na Katerinke nechal založiť gróf Krištof Erdődy v roku 1618.
Zrušený bol Jozefom II. v roku 1786. Do opustených priestorov boli nasťahovaní vojenskí invalidi.V roku 1835 bol ešte v areáli strážca Jozef Kollár. Neskôr budova úplne spustla, stala sa lacným zdrojom stavebného materiálu.a dnes už len zrúcaniny pripomínajú jej niekdajší majestát. Medzi založením a zrušením kláštora prešlo veľa búrlivých rokov. Čo-to o nich vieme, ale k nebu čnejúce kamenné múry strážia ešte stále mnoho tajomstiev. Dúfajme, že mladí Katarínkovia prinútia múry hovoriť a obohatiť naše 
poznanie o ďalšie detaily histórie „Katerinky“. Viac na www.katarinka.sk
Povesť o Katarínke
Voláký Manca z Dechtíc orav a boli tam žírné lány. Nehav volky odpočívat a išóv sa prejdzit. Jako išóv, v tých miestách zbadav zavalený vchod do pivnice. Dostav sa po schodoch núter a v pivnici zbadav dva sudy: v jenném zlatté a v druhém stréberné penáze. Dav sa ty sudy vyvaluvat ven.
Vygúlil prvý a vrácil sa pre druhý. Len čo vešóv do pivnice naspátky, ten prvý sud sa s velkým rachotom zgúliv po schodoch, – a tak si pomyslev, to preto, že ho nepodloživ. Dav sa ozznova vyguluvat, aj ho vygúlav, podeprel a jak išóv pre ten druhý, ten prvý sa mu zas s velkým rachotom zgúlav naspátky.
Ozjérav sa a kukóv do pivnice: zbadav tam stát andela z roztáhnutýma krílláma, kerý mu povedav, že tý penáze mosí nehát tam, a len ten ich bude moci ottád zebrat, gdo obnoví Katerinku.
Zapísané podľa rozprávania Anny Chrvalovej (Bašíkéch) 1892-1969 Zapísal: Prof. Dr. Jozef Šimončič, CSc.
Zdroj: Obecné noviny, Vydal Obecný úrad v Dechticiach v septembri 1992
História Katarínky
Dechtice boli cirkevným centrom okolia už pred rokom 1172, keď postavili románsku rotundu s nástennými maľbami. kaštieľ (Castellum Fortalitium) ešte v polovici 16. storočia, najkrajšie vinohrady panstva, veľký a výkonný habánsky dvor, minerálna voda rozvážaná široko-ďaleko a výšivkárstvo dávali obci výsadné postavenie na dobrovodskom panstve. keď panstvo získali Erdődiovci, ďalej upevňovali výsadné postavenie mestečka. v stavebnej a kultúrnej sfére dostali Dechtice v tomto období perlu – kostol a kláštor sv. Kataríny (ľudovo Katerinku).
Naposledy priradil Vlastivedný slovník obcí na Slovensku tento objekt k obci Naháč. Tak robili i starší topografi a historici (Korabinský, Fenyes, Bel, Jedlička a i.). Katerinka však patrila a patrí do katastra obce Dechtice, hoci leží v jeho najzápadnejšom výbežku a bližšie k obci Naháč, odkiaľ ju je teraz najlepšie vidieť a odkiaľ je k nej najľahší prístup.
Pečať kláštoraKanonická vizitácia farnosti Dechtice z roku 1756 má na strane 14 paragraf Rehole a bratstvá, kde opisuje vznik kostola a kláštora sv. Kataríny a jeho činnosť. Ešte širšie a dôkladnejšie to robí kanonická vizitácia z 5. septembra 1782, ktorá opäť podáva dôkladný opis vzniku budov a činnosti, ale okrem toho zaraďuje objekt „intra ambitum parochiae Dejtensis“ ( do obvodu farnosti Dechtice). Ten sa kryl s obcou, ba dechtický farár bol povinný pochovávať pútnikov a sluhov na kláštornom cintoríne, ktorý bol súčasťou areálu. Keby patrila Katerinka do obvodu naháčskej fary, museli by ju spomenúť naháčske kanonické vizitácie , pretože cirkevné právo presne a prísne formulovalo takéto vzťahy a v archíve naháčskej fary sa zachovali kanonické vizitácie lepšie, ako v Dechticiach ( z rokov 1712, 1731, 1756, 1782). Ani v jednej však nie je Katerinka spomenutá. Pre úplnosť a presnosť treba jasne povedať,že v kanonickej vizitácii farnosti Dechtice z roku 1782 odpis listiny, ktorou gróf Krištof Erdődy zakladá roku 1618 na Katerinke kláštor františkánov „in possessionis suae Naháč“. Možno predpokladať,že gróf ako zemepán poznal svoje panstvo, hoci nie je vylúčená ani chyba pisára. Ale aj keby toto územie roku 1618 patrilo k Naháču, krátko nato muselo prísť k úprave katastra medzi Dechticami a Naháčom. Odpis tejto listiny sa zachoval totiž v kanonickej vizitácii farnosti Dechticie, zatiaľčo naháčske kanonické vizitácie o veci mlčia.
V kanonickej vizitácii farnosti dechtice z r. 1756 je údaj,že roku 1617 sa na tomto mieste zjavila sv. katarína jánovi mancovičovi, ktorý tam oral. (kanonická vizitácia z r. 1782 ho nazýva Ján Manca, podobne sa traduje aj vľudovom rozprávaní. Obidve priezviská sa v Dechticiach dodnes vyskytujú).
Založenie kláštora pre františkánov (menších bratov rádu sv. Františka, reformovaných v prísnejšej observancii) písomne potvrdil gróf Krištof Erdődy slávnostne vo svojom chtelnickom kaštieli v prítomnosti Juraja Drugeta 21. decembra 1618. kláštor sa mal postaviť v lesoch, na mieste, ako sa v listine udáva, kde stojí prastará kaplnka sv. Kataríny preslávená zázrakmi.
Je zaujímavé,že aj farský kostol v Dechticiach je zasvätený sv. Kataríne.
Okolie daroval gróf kláštoru na vysadenie ovocných stromov. Františkáni mali za to uznať Erdődyovcov za patrónov a nemali si robiť nárok na iné pozemky. Na výročný deň úmrtia matky grófa Krištofa Erdődyho Márie Ungnanovej mali členovia konventu odslúžiť zádušnú omšu v kostole v Horných Orešanoch, kde je pochovaná.
V zakladacej listine sa nehovorí priamo o stavbe kostola, ale je viac než pravdepodobné,že ho stavali spolu s kláštorom. Účasť staviteľa trnavského Univerzitného kostola Pietra Spazzu na tejto stavbe možno predpokladať na základe údaja z jeho testamentu (9.7.1671), kde ponecháva 50 florénov,čo mu je kláštor dlžný, mníchom na odpustenie svojich hriechov. Napokon aj pri letmom pohľade na vedutu kláštora sv. Kataríny je zrejmá vzdialená podobnosť s univerzitným areálom v Trnave, ktorý Spazzo práve staval. Roku 1701 bolo treba kostol znova vysvätiť (zlynčovali vňom niekoľkých lichtenštajnských vojakov). Vysviacal nitriansky biskup Ladislav Matiašovský, bratia Juraj a Krištof II. Erdődyovci darovali pri tejto slávnosti kláštoru 500 rýnských dukátov, o čom 10 januára 1701 urobili na Katerinke záznam obsahujúci formuláciu: “ kláštor a kostol sv. Kataríny založili naši predkovia…“ Už predtým ani kláštor, ani kostol nestačil a Gabriel Erdődy ich dal zväčšiť „krajšie a lepšie“ (in meliori et ampliori forma). Jeho manželka Judita rod. Amadeová dokončila stavbu roku 1646.
Nevedno, odkiaľ čerpal údaje Matej Bel, keď za pôvodcu kláštora sv. Kataríny pokladal baróna Jána Aponiho, ktorý okatarinkadišiel od svojich rodičov a žil tu ako pustovník. Zjavovala sa mu vraj sv. Katarína. Tento názor prevzal aj ďalší autor – Korabinský. Úcta jablonických Aponiovcov k tomuto miestu bola tradičná, nechávali sa tu v rodinnej hrobke pochovávať (po zrušení kláštora dali svojich mŕtvych odtiaľ previesť). V ich hrobke v jablonickom kostole je krásna baroková socha sv. Kataríny, ktorá bola kedysi v kaplnke na mieste zjavenia. V pravej ruke drží otvorenú knihu sčiastočne poškodeným nápisom: HIC QVONDAM APPONVIO BARONI VISA S. CATHARINA. Tradícia v Jablonici hovorí o doslovnej krádeži tejto sochy po zrušení kláštora. Keď vraj mala oňu záujem Viedeň, Apponiovci ju dlho skrývali.
Kostol a kláštor postavili na mieste starej kaplnky. Keby sa dal vzťahovať údaj z listu Václava Hlaváča z Vojeníc z 11. augusta 1544 richtárovi mesta Trnavy zoŠintavy o predaji ovsa, ktorý sa má zaplatiť „na Katerzinkach“, teda na Katarínke, tak by potvrdil údaj o jestvovaní prastarej (antiquissimae) kaplnky na tomto mieste. Zatiaľ to zostáva problematické, hoci blízko Trnavy podobná lokalita nie je. Po údajných zjaveniach postavili Dechtičania na tomto mieste menšiu drevenú kaplnku.
